Počiatky Valaskej zapadajú do časového kontextu s uplatňovaním a rozvojom feudalizmu na ľupčianskom panstve. Išlo o poľnohospodárske zhodnocovanie pôvodnej kráľovskej obory, o klčovanie lesov, kultiváciu voľných získaných plôch, ich osídľovanie poddanými, roľníkmi a využívanie pastvín a horských lúk pastiermi (valachmi). Dejiny Valaskej sa spájajú s dvoma listinami.
Prvú z nich vydal uhorský kráľ Ľudovít I. v roku 1361. Napísaná bola v Ľupči (dnešnej Slovenskej Ľupči). Z nej sa dozvedáme, že Pavel, syn Štefana, v lese, na opustenom mieste, ktoré sa volá Hronec, vlastnoručne vyklčoval les, pôdu zmenil na plodnú a užívateľnú a na tom mieste založil dedinu a osídlil ju. Keďže týmto preukázal kráľovi dobré služby, ten jemu a jeho dedičom a všetkým ďalším potomkom udelil slobody a práva v uvedenej obci (Hronec) a na jej území poberať úžitky z pôdy, pastvín, lesov a rybolovných tokov, ako aj šoltýske právo navždy a neodvolateľne akým disponujú nemecký šoltýsi zakladajúci dediny v lesoch. Išlo o správnu a súdnu právomoc, zvýšené nároky na pôdu a podobne. Z tejto samosprávnej funkcie sa odvodzovali aj priezviská jej nositeľov (Šoltýs, Šoltés, Škultéty).
Listinu dal potvrdiť kráľovi Žigmundovi Lacko, syn Pavla z Hronca – pre seba, svojich dedičov a všetkých potomkov. Stalo sa tak opäť v Ľupči roku 1390. Listina vydaná kráľom Ľudovítom I. a potvrdená kráľom Žigmundom sa dostala i ku kráľovi Matejovi Korvínovi. Predkladal ju Štefan, syn Pavla z Hronca. Kráľ Matej ju dal overiť a potvrdil v Budíne v roku 1462.
Druhú listinu, ktorá sa vzťahuje na počiatky Valaskej, vydal Vít Muhlstein, župan Zvolenskej stolice a správca kremnickej komory z poverenia Jána Ernsta, pána Ľupčianskeho hradu. Za preukázané služby a zásluhy ju dostal Valach Ladislav. Ňou jemu a jeho dedičom a všetkým potomkom udelil šoltýske právo v obci Štiavnica. Explicitne sa uvádza, že šlo o také práva, aké majú ostatný šoltýsi a starostovia. Išlo o pôdu – polia, lúky a pastviny v dvojnásobnej výmere k iným tam žijúcim poddaným. On a jeho dediči sa vynímajú z povinnosti voči hradu, ale sú povinní rešpektovať práva hradu, osobitne právo rybolovu na Hrone. Táto listina bola vydaná v Banskej Bystrici v roku 1470.
V súvislosti s osobami sa obec v tom čase spomínala ešte trikrát. V roku 1514 majiteľ ľupčianskeho panstva Damián Dóci povolil Šimonovi, šoltýsovi zo Štiavničky postaviť si mlyn neďaleko od obce, na Studničke. Dal jemu, jeho dedičom a potomkom právo tento mlyn prevádzkovať a brať si z neho úžitky. Zaviazal ho ale preukazovať zemepánovi služby „podľa tradície“ v každom potrebnom čase. V roku 1516 zabili Brezňania Mikuláša, šoltýsa z Valaskej. Z roku 1528 pochádza sťažnosť mesta Brezna na Valašťanov, že im v ich vlastnom chotári bránia pásť ovce a prichytené odháňajú a zajímajú.
V prvom známom súpise obcí ľupčianskeho pastva z roku 1424 je – mimo iných obcí – zaevidovaná obec Togharth. V súpisoch z rokov 1441, 1490 a 1517 sa eviduje v rôznych variantoch, ale všetci interpreti jej pomenovania sa zhodujú v tom, že ide o skomolený zápis nemeckého názvu Tiergarten (zverinec, obora), čo navodzuje aj informácia z roku 1490 (Thergart aliter Tiergarten). Zo zakomponovania do evidencie obcí vyplývalo, že to bola najvýchodnejšia obec, čo potvrdzujú aj iné pramene. Napríklad pri sporoch o hraniciach ľupčianskeho panstva medzi jeho majiteľmi Dóciovcami a mestom Breznom vypovedal Ján, šoltýs z Dolnej Lehoty – muž skoro 100 – ročný, že sa hranice ľupčianskeho panstva začínajú pri Thergarde. Možnosť existencie takejto obce (osady) na hranici bývalej kráľovskej obory je pravdepodobná. Niektorý autori identifikujú Toghart ako predchodcu Valaskej. Zo súpisov v 16. storočí sa takýto miestny názov vytratil a viac sa neobjavil.
Najstaršie pomenovanie jednej z dnešných obcí – Hronca – je v prvom súpise ľupčianskeho panstva z roku 1424 zapísané ako Kysgaran (Malý Hron) Koncom 15 storočia ju súpisy kvalifikujú iba ako osadu, majer. V súpisoch zo 16. storočia sa Hronec ako poddanská obec neuvádza. Sú indície, že z Hronca smerovali kolonizačné zámery do oblasti Čierneho Hrona. Koncom 16. storočia sa Hronec opäť vynára do dejín ako banská a hutnícka osada. Štiavnica sa vyskytuje v súpise obcí ľupčianskeho panstva prvýkrát v roku 1441. Jej názov zaznamenal rôzne obmeny, ale nechýba v súpisoch z 15. storočia. Obec má v súpisoch od polovice 16. storočia názov Štiavnička, ktorý sa objavuje aj v kombinácii Štiavnička = Valaská. V 17. storočí sa miestny názov Štiavnička už neobjavuje. Názov Valaská v rôznych kombináciách sa nachádza v písomných prameňoch od začiatkov 16. storočia (r.1528 ako Olahfalva, 1535 – Walachos Dorf, 1563 a 1565 – Valachorum villa, Wallachisches Dorf). Od začiatku 17. storočia historické pramene poznajú len jeden názov: Valaská.
Ľupčianske panstvo zaberalo veľké lesné komplexy od Banskej Bystrice po Brezno po oboch brehoch Hrona. Jeho menej prístupná východná časť bola dlhé desaťročia lesnou oborou uzavretou pre osídľovanie. O porasty, zverinu a rybolovné toky sa starali hájnici, ktorí bývali v lesoch na rozmedzí, kde ľupčianske panstvo susedilo s chotárom Brezna, s lesmi patriacimi k vígľašskému a hajnáčskemu panstvu. Do týchto končín prichádzali v neveľkých skupinách Nemci (od Banskej Štiavnice). Mohli sa usadiť aj ako strážcovia kráľovskej obory a osady. Keď padol uzáver a priestor sa začal osídľovať osada isto stratila svoj význam, mohla sa vyľudniť a zaniknúť. Kontinuita Toghartu s následne spomínanými obcami nie je doložená, ale predpokladať ju možno aj z toho dôvodu, že prírodný reliéf neposkytoval veľa možností na osídľovanie.
Priamu súvislosť môže byť aj medzi vyňatím Hronca z evidencie poddanských obcí a udelením šoltýskeho práva na Štiavnicu. Hronec pravdepodobne nespĺňal predstavy ako stredisková obec a nevznikol ako kráľom vybraná destinácia, pretože Pavel dostal šoltýske právo nad už bývajúcim osadenstvom. Nemal ani dostatočný kolonizačný potenciál. Listina z roku 1470 o šoltýskom práve pre Ladislava sa považuje za jedinečný doklad valaskej kolonizácie. Štiavnica v čase jej vydania už existovala, takže jej pôvod nie je valaský. Je len otázne, či Štiavnica a Štiavnička je len zmenou názvu, či ide o teritoriálne identickú sídliskovú jednotku alebo dve, pretože existovali oba miestne názvy. Pod Štiavnicou sa rozumeli polia, lúky, pastviny na ľavom brehu potoka Bystrianka od Podhájnej hory a Príslopu na severe, Závozu a Lazov na východe až po Hron, len dolná časť sútoku Hrona a Bystrianky sa volala Štiavnička. Je isté, že v rámci tohto poddanského subjektu išlo o dve komunity charakterizované profesiou. Od poddaného roľníckeho obyvateľstva, ktoré tiež chovalo ovce sa žiadali menšie bochníky syra a od valaského väčšie.
Osadníci na valašskom práve mohli bývať na teritóriu Štiavničky, možno na území dnešnej materskej časti obce. Keď ich počet narastal, okolité obyvateľstvo nimi obývanú osadu začalo označovať ako Valaská. Tá svojou početnosťou a významom prekonala pôvodnú obec, ktorá sa prestala evidovať. Niet dokladov na udelenie osobitného šoltýskeho práva pre Valaskú, kde sa toto právo uplatňovalo a nespochybňovali ho ani súdobí zemepáni, ani ich dedičia a potomkovia. Ak by teritoriálne boli aj pochybnosti, tak historickoprávne je medzi Štiavničkou a Valaskou priama súvislosť a označenie Štiavnička = Valaská nie je iba indíciou, ale aj vyjadrením reálnej spolupatričnosti.
S feudálnym ľupčianskym panstvom je spojených aj nasledujúcich 400 rokov jej existencie.
Historicky nové podmienky pre Valaskú priniesla druhá polovica 16. storočia, keď sa ľupčianske hradné panstvo opäť dostalo do kráľovského vlastníctva. V roku 1546 prevzala kráľovská komora banskobystrický mediarsky podnik a za nevyhnutnú podmienku jeho ďalšieho prevádzkovania pokladala stavebné a palivové drevo z horehronských lesov. V roku 1547 navštívil Horehronie odborník na lesné hospodárstvo Wolfgang Hohenwarter, ktorý mal preskúmaťmožnosti ťažby dreva a jeho splavovania do Banskej Bystrice. Zmienil sa pritom aj o lesných porastoch v okolí Valaskej. V roku 1563 sa dostavila ďalšia komisia, ktorá prešla údolím Bystrianky, Štiavničky, Hnusného a Suchého potoka, Čierneho Hrona a Osrblianky. Tistila, že lesy sú veľmi zdevastované, že ich svojimi stádami ničia valasi zo Štiavničky a z rúbanísk na Hnusnom a Suchom potoku si Hornolehoťania robia kopanice. Na druhej strane lesy devastujú drevorubači, ktorí ťažia drevo pre hámor. Záujem o drevo neustal ani v čase, keď sa ľupčianske panstvo opäť dostalo do súkromných rúk.
Od druhej polovice 16. storočia sa Valašťanom začalo obmedzovať slobodné, ale najmä svojvoľné pasenie stád oviec a kôz, ako ho dovtedy praktizovali. V roku 1565 vydal kráľ zákon na ochranu lesov, Maximiliánov lesný poriadok. Na Čiernom Hrone sa začali objavovať pracovné skupiny drevorubačov, ktorí klčovali les, skultúrňovali uvolnenú pôdu a chovali zvieratá a zakladali trvalé osady – handle. V rokoch 1580 – 1583 komora postupne odkúpila Zimmepeiov hámor, pri ktorom vznikla osada, súčasný Hronec, ktorá sa neskôr stala centrom Hrončianskeho železiarskeho komplexu. V bezprostrednej blízkosti Valaskej sa začalo rozvíjať štátne podnikanie. Po roku 1670 sa Valašťania opäť stali poddanými štátneho ľupčianskeho hradného panstva.
Už od polovica 16. storočia sa v krajine usadili Turci. V sústavnom napätí žilo aj Horehronie. Turci ho terorizovali odkazmi a výhražnými listami a neočakávanými drastickými prepadmi do bezprostredného okolia Banskej Bystrice a tým aj Valaskej.
Súbežne s tureckou inváziou sa v krajine rozpútal boj o trón a po ňom odboj stavov proti kráľovi. Vojenské strety medzi kráľom a stavmi neobchádzali ani Horehronie. Vo Valaskej pobyty a pohyby vojsk prinášali aj spoločenské napätie, pretože sa na povinnostiach a nákladoch na vojsko nechceli podieľať šoltýske rodiny.
Z druhej polovice 17. storočia sú o tom záznamy vo farskej kronike. Dňa 27. októbra 1673 tiahol veliteľ kráľovského vojska Matúš Collalto s dvoma stotinami vojska na Brezno. Cestou vo Valaskej vrátil kostol a školu katolíkom. 15. mája 1576 napadli Valaskú kuruci a zajali miestneho katolíckeho farára, organistu a ďalších občanov. Neskôr ich za peniaze prepustili. V nasledujúcich rokoch kuruci Valaskou častejšie prechádzali a neskôr sa aj trvalejšie usadili. Prepukli boje medzi nimi a kráľovským vojakmi. Vojnové časy priniesli hlad a epidémie. Koncom roka 1679 zomierali na mor aj Valašťania. O päť rokov vypukol znova. Stavovský odboj sa skončil mierom až v roku 1711.
Keďže východné zóny ľupčianskeho hradného panstva okrem lesov poskytovali predovšetkým horské lúky a hôľne pastviny, orientovali zemepána len na chov oviec a úžitkového rožného dobytka. Poddaný mali voči zemepánovi záväzky a povinnosti, napríklad v čase poľných prác. Takisto boli povinný odvádzať dane cirkvi a štátu. Cirkevný desiatok sa odovzdával cirkevným hodnostárom. Mecénom rímskokatolíckej cirkvi vo Valaskej bol Daniel Matoš, zv. Trangoš, ktorému kráľ Leopold I. za preukázané služby roku 1669 priznal postavenie slobodného občana, armalistu. Ten daroval v roku1693 fare záhradu a spolu s učiteľom z Osrblia sa zaslúžil o postavenie zvonice. V roku 1696 bola stará fara zrútená a postavená nová. Štátne dane neplatili zemepáni, iba ich poddaní. Zachovala sa celá séria tzv. portálnych súpisov od roku 1535 až do 1696 bola porta (brána, ktorou prejde naložený voz) základnou jednotkou pri vyrubovaní daní. Od roku 1559 museli portálnu daň platiť aj miestni valasi. Právom valašského obyvateľstva bolo slobodné pasenie stád ovcí a kôz, kým sa nezačali uplatňovať ochranárske pravidlá. Teritórium miestnych valachov siahalo od hole bystrá na severe až po Klenovský Vepor na západe. Keďže chotáre obcí neboli vymedzené, voľné pasenie prinášalo spory nielen s Brezňanmi, osadníkmi na Čiernom Hrone, ale aj z majiteľmi z liptovskej strany. Valasi museli pásť aj panské ovce. Hovorilo sa im „večné“, pretože na žiadosť zemepána ich museli kedykoľvek vrátiť, i v prípade ak uhynuli alebo sa stratili. Za úžitok od nich valasi panstvu platili.
Prvé nepriame správy o povinnostiach poddaných sú z roku 1505, z čias zemepanstva Dóciovcov. 1. januára 1663 bol spolumajiteľom ľupčianskeho panstva Františkom Vešelénim vydaný súpis poddanských povinností – urbár. Z 31. augusta 1690 pochádza ďalší urbár vydaný komorou. Z neho vyplýva, že bývalý šoltýsky mlyn na potoku Bystrianka si vyhradila komora. Pri dokumentácii k urbárskej regulácii je najstarší odtlačok obecného pečatidla. Bol v ňom valach v klobúku s valaškou v ruke. Vo Valaskej bolo celkom 81 užívateľov urbárskej pôdy.
V 18. storočí sa v regióne vybudovali základy modernej industriálnej spoločnosti. Koncom 18. storočia vyrástol tzv. Hrončiasky komplex – jedna z najväčších železiarskych manufaktúr v krajine. Začiatkom 19. storočia sa zavádza nová výrobná technológia, ktorá znamená začiatok priemyselnej výroby. S výstavbou železiarní súviselo aj založenie štátnej píly na Štiavničke. V tesnom susedstve s Valaskou, dokonca v jej chotári sa rodil nový svet robotníckych kolónií. Legislatívny koniec stredovekému spôsobu života vo Valaskej prinieslo zrušenie poddanstva v roku 1848.
Zrušenie poddanstva znamenalo, že sa poddaní stali samostatnými súkromne hospodáriacimi roľníkmi. Na riešenie majetkoprávnych sporov boli vytvorené urbárske súdy. Vlastnícke pomery v chotári Valaskej boli mimoriadne zložité, pričom sa jednalo o veľmi rozsiahle územie, na ktorom sa konštituovali samostatné obce (na severe Bystrá, na západe Osrblie, na juhu Sihla, Drábsko a Lom nad Rimavicou) a čiernohronské drevorubačské osady. Otvorená bola aj hranica s Breznom. Proces o majetkové vysporiadanie sa začal 3. marca 1857 a skončil a ž v roku 1887. Jeho výsledkom bolo vymedzenie chotára Valaskej až v roku 1896. Do neho bola začlenená Štiavnička, Piesok, Chvatimech a Čierny Potok. Pôvodný valaštiansky chotár mal výmeru 24 000 ha. Z pôvodného chotára bol potom vyčlenený pôdny fond pre 18 obcí a jeho výmera sa upravila na 6 424 ha. Súbežne prebiehalo aj určovanie bonity pôdy pre jednotlivých majiteľov.
Po revolúcii 1848 – 1849 mal pre Valaská najväčší význam modernejší inštitút samosprávy, ktorý pozostával zo slobodnej voľby starostu, obecného predstavenstva a zastupiteľstva. Voľby priamo riadil notár a dohliadal nad nimi slúžny breznianskeho okresu. Funkčné obdobie sa ustálilo na šesť rokov. Priamo sa volilo len obecné zastupiteľstvo. Obec sa zriaďovala podľa štatútu, ktorého súčasťou bola charakteristika obce. Od nej sa odvíjal počet členov obecného zastupiteľstva, kompetencie a platy zamestnancov obce. Predstavenstvo obce dohliadalo na poriadok, malo právo nariadiť pracovnú povinnosť, ale aj sociálnu zodpovednosť.
V druhej polovici 19. storočia bol v bezprostrednej blízkosti Valaskej a jej chotára vybudovaný hutnícky komplex. Jeho kľúčovou prevádzkou sa stali železiarne v Podbrezovej. Ich výstavba začala v roku 1840. V roku 1853 boli spustené do prevádzky. Reorganizácia výroby v 80. rokoch 19. storočia znamenala koniec hrončianskeho komplexu a ťažisko miestneho železohutníctva sa prenieslo do Podbrezovej. Práca v hutníctve sa stala novým zdrojom príjmov Valašťanov. Valaská bola napojená na železničnú trať a 15. decembra 1895 prišiel do obce prvý vlak. Zavedením trate do prevádzky začal odlev zamestnancov a nastala éra vysťahovateľstva a nezamestnanosti, ktorá trvala až do vypuknutia I. svetovej vojny. Z Valaskej narukovalo 150 mužov, z ktorých sa 37 nevrátilo.
Pád politického režimu po skončení I. svetovej vojny bol vhodnou príležitosťou pre skoncovanie s jeho predstaviteľmi i ďalšími, ktorých Valašťania považovali za príčinu svojho zlého sociálneho postavenia.
Prevrat priniesol roľníckemu obyvateľstvu vo Valaskej výrazné zmeny. Súkromné vlastníctvo ostalo nedotknuté. Okrem individuálneho vlastníctva existovalo aj kolektívne – urbár a pôdu mala aj rímskokatolícka cirkev. Po roku 1918 v obci nezamestnanosť pokračovala. V 20. rokoch sa tento problém riešil vysťahovaletsvom. V čase veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch sa cesty za prácou do zahraničia ukončili.
Prevrat v roku 1918 znamenal koniec maďarizácie, ktorej bola vystavená najmä školopovinná mládež.
12.2. 1922 bol v obci založený miestny odbor Matice slovenskej. V apríli 1923 úverové družstvo a v priebehu rokov vznikli mnohé politické strany. V roku 1925 vznikol v obci vzdelávací spolok a pracovalo združenie katolíckej mládeže, Jednotného roľníckeho dorastu, remeselnícka mládež a divadelný ochotníci.
Založenie miestneho hasičského zboru bezprostredne podnietil požiar z 18. mája 1838. Neskôr sa vytvorila požiarna polícia, pretože v roku 1888 vyšlo nariadenie ministerstva o jej povinnom zriadení v každej obci. Novodobú históriu začal písať zbor v roku 1924, kedy bola na základe nariadenia Okresného úradu v Brezne o povinnom zakladaní obecných požiarnych zborov obnovená jeho činnosť. V rokoch 1931 – 1933 sa miestny učiteľ Štefan Mihala pokúšal založiť hasičskú dychovku. V roku 1934 sa začalo s výstavbou novej dvojtriednej obecnej ľudovej školy.
Do druhej svetovej vojny bola zatiahnutá aj Valaská a od fašistických okupantov ju 6. marca 1945 oslobodili rumunské vojská. Na večnú pamiatku obetiam I. a II. svetovej vojny stojí pri budove bývalého MNV pomník padlým.
Pokus založiť vo Valaskej dobytkárske družstvo nevyšiel. V roku 1947 bolo založené Roľnícke strojové družstvo. Pri oslavách 1. výročia SNP vznikla v obci miestna organizácia Zväzu vojakov povstania, popri ňom existovala miestna organizácia Zväzu čsl. partizánov. Bol založený Československý červený kríž a rozvíjal sa aj športový život. Valašťania si svojpomocne postavili futbalové ihrisko na Skalke. Aktivizovali sa aj lyžiari, začal sa stavať lyžiarsky mostík na Suchej.
Udalosti po Februári 1948 znamenali likvidáciu demokratických štruktúr politického systému a spoločnosti. Moci sa ujala KSČ, obecné samosprávy stratili svoju nezávislosť. Pretože KSS mala vo Valaskej pre februárom silnú opozíciu, zloženie 30 členného obecného zastupiteľstva sa v roku 1948 vyriešilo mocensky. V roku 1956 bol vo Valaskej otvorený poštový úrad. V auguste 1958 bol v obci zriadený Zbor pre občianske záležitosti a v tom istom roku bola v starej školskej budove v materskej časti obce zriadená hudobná škola. V 50. rokoch sa začal meniť extravilán obce, začalo sa s výstavbou bytových a rodinných domov v honoch od Ostredkov po Sihoť. Prvých 36 bytov bolo odovzdaných v roku 1952 a do roku 1962 bolo odovzdaných 803 bytov. V roku 1965 sa výstavba utlmila a dokončovalo sa pozvoľným tempom. Okrem štátnej bytovej výstavby začal v 60. rokoch narastať záujem o individuálnu bytovú výstavbu. Za roky 1964 – 65 bolo skolaudovaných 65 rodinných domov a rozostavaných ďalších 12. S príchodom mladých rodín bolo potrebné riešiť aj školskú dochádzku. 1. septembra 1957 sa začalo vyučovať v novej osemročnej strednej škole so 17 triedami. Počet žiakov bol 362. V roku 1969 bol počet školopovinných žiakov vo Valaskej 1250. Uvedený počet podnietil k výstavbe novej 27 – triednej základnej školy. Jej brány sa otvorili 1. septembra 1969. Neskôr, z dôvodu populačného poklesu sa obe školy zlúčili. Pre žiakov vyžadujúcich si osobitnú starostlivosť bola v roku 1987 otvorená osobitná škola s odborným učilišťom s regionálnou pôsobnosťou. Sídlisko malo dve materské školy a detské jasle. Zdravotné stredisko malo od roku 1959 ambulanciu pre dvoch obvodných lekárov, zubného lekára a disponovalo röntgenom. Od októbra v ňom pracoval aj obvodný detský lekár. Súčasťou zdravotných služieb bola aj lekáreň. Koncom 60. rokov sa správa obce presťahovala na sídlisko.
K hlavným úlohám socialistickej prestavby spoločnosti patrila socializácia dediny, zakladanie jednotných roľníckych družstiev (JRD). 5. októbra 1957 vzniklo vo Valaskej menšinové JRD – III. typu (rozorané medze, spoločné ustajnenie hospodárskych zvierat, pracovné jednotky). JRD vo Valaskej malo krátku históriu. Zaniklo 31.12.1963. K 1.1.1964 prešiel majetok JRD na Štátny majetok Podbrezová (neskôr Predajná) – ako hospodársky dvor Valaská.
Pri JRD v roku 1958 vznikla Poľovnícka spoločnosť (neskôr poľovnícka spoločnosť Partizán) V roku 1962 vznikla pobočka Čsl. zväzu chovateľov. Najväčší záujem bol o členstvo v miestnej odbočke Slovenského ovocinárskeho a záhradkárskeho zväzu, ktorá vznikla v roku 1964.
Miestna kultúra mala dve organizačné centrá. V Strojárňach na Piesku to bol Závodný klub ROH a Kultúrny dom a v obci Osvetová beseda a Spoločenský dom na sídlisku. Členovia mládežníckej organizácie založili v roku 1954 súbor piesní a tancov a na pôde dobrovoľného hasičského zboru vznikla v roku 1956 dychová hudba. V roku 1968 bol sprevádzkovaný Spoločenský dom na sídlisku. V roku 1985 vzniklo Miestne kultúrne stredisko.
V roku 1951 vznikol futbalový klub v Strojárňach Piesok. O dva roky sa zlúčil s JTO Sokol (Jednotná organizácia telovýchovy a športu vo Valaskej) pod názvom ŠK Strojárne Piesok Futbalisti hrali v rokoch 1956 – 1958 v divízii. V rokoch 1949 – 54 svojpomocne postavili štadión na Piesku. Od roku 1953 tu aktívne pracoval Zväzarm. V roku 1966 spoluorganizoval Majstrovstvá Slovenska v motokrose. Postupne narastal záujem o ďalšie športy. V 70. rokoch sa v TJ Slovan Valaská a TJ Strojárne Piesok rozvíjalo korčuľovanie, stolný tenis, turistika, džezgymnastika. Obe jednoty sa v roku 1979 zlúčili. V roku 1980 mala TJ Strojárne Piesok – Valaská okolo 450 členov a nové športové oddiely – kulturistika, karate, základná telovýchova. Jednota mala k dispozícii štadióny s hracou plochou na Piesku, Valaskej, tri telocvične, ďalšie tri futbalové a šesť volejbalových ihrísk a v zime dve klziská. V roku 1953 sa uskutočnili Majstrovstvá Slovenska v lyžovaní v Hronci a na Chvatimechu, ktoré naznačili vybudovať lyžiarsky areál nadregionálneho významu. V roku 1958 bol vybudovaný sedačkový výťah.
Osobitnou zložkou spoločenského života po roku 1948 boli dobrovoľné organizácie, starajúce sa o bezpečnosť občanov, ochranu ich majetku a brannú pripravenosť. Tradičným bol dobrovoľný hasičský zbor. Od roku 1947 mal hasičský zbor motorovú striekačku, v roku 1950 sa začal budovať „požiarny dom“.
Z miestnych umeleckých súborov, ktoré už desaťročia dôstojne reprezentujú Valaskú, si osobitnú zmienku zasluhuje dychová hudba. Vznikla na pôde dobrovoľného hasičského zboru v roku 1956 a o rok neskôr sa už predstavila miestnemu publiku.
Na prelome rokov 1989 – 1990 sa v ČSSR pod tlakom občianskych iniciatív začal rozkladať tzv. reálny socializmus. Na výzvu VPN bol aj vo Valaskej 27. 11. 1989 generálny štrajk. V novembri 1990 boli po rokoch totality prvé demokratické voľby starostu obce. Obec prešla mnohými kultúrnymi, spoločenskými, komunálnymi a politickými zmenami a v jej vedení sa vystriedali viacerí starostovia.
Na Piesku bol v roku 1990 postavený nový most a v roku 1999 sa skončila generálna oprava mosta cez Hron. Z rozpočtu obce sa financovali verejnoprospešné projekty- plynofikácia, miestne a tranzitné komunikácie a mnoho ďalších akcií.
